Navona

 

Ak som niekedy povedala niečo zlé o svojej fakulte, beriem to späť. Ak budem ešte niekedy frflať, že som v škole akosi pričasto, že mám seminár až na piatom poschodí, že kopírka na chodbe je zaseknutá a preto musím vybehnúť o poschodie vyššie alebo ... skrátka, ak sa budem ešte niekedy sťažovať na čokoľvek v súvislosti so svojou fakultou, pripomeňte mi, prosím, Wirtschaftwissenschaftliche Fakultät v Regensburgu. Že prečo? Pre toto:

 

Utorok, 14:00 – vzorne čakám pred prednáškovou sálou na cvičenie z manažmentu. Sála prázdna, nikde žiadny študent, tôbož vyučujúci. Desiaty raz kontrolujem, či som v správny čas a na správnom mieste.

14:05 – približujú sa ku mne dve poľské študentky. Vraj, či tiež čakám na manažment. Hej, čakám. Zdá sa, že zbytočne. Ani v priebehu ďalších 15 minút nikto okrem nás troch neprišiel. Nikde žiadny oznam, že cvičenie sa nekoná. Odkiaľ teda ostatní študenti vedeli, že nemajú prísť, je záhadou.

 

Streda, 09:50 – bez väčších problémov (a to je v tejto chaotickej, nádražie pripomínajúcej škole prvotriedny výkon) objavujem prednáškovú sálu H5.

10:00 – Prednášková sála plná čakajúcich, po vzdelaní bažiacich študentov. Vyučujúci nikde.

10:15 – Do sály prichádza akýsi mladý doktorand a zahlási, že prednáška z „Deutsche Wirtschaftspolitik“ sa tento týždeň nekoná. Žiadne upozornenie vopred, napríklad na stránkach vyučujúceho, žiadny oznam na dverách. S pocitom, že som bola nespravodlivo a celkom zbytočne ukrátená o dve hodiny spánku, sa presúvam so spolužiačkami do „Cafeterie“ a pomocou kofeínu sa snažím donútiť svoje telo a myseľ k nejakému výkonu. Márne.

13:50 – zúfalo behám po chodbách filozofickej fakulty a hľadám miestnosť s označením Cip-Pool PT 1.0.07. Márne. Nesmelo sa prihováram náhodným okoloidúcim študentom a dúfam, že radi a ochotne pomôžu študentke z východnej a pre nich zaostalej krajiny. Opäť márne. Všetci sú síce milí a ochotní, ale jediná informácia, ktorú sú schopní mi poskytnúť, je tá, že všetky Cip-Pooly (t.j. počítačové miestnosti) sú tam a tam a že aj ten môj „tam určite niekde bude“. No, buď som úplne blbá hus bez štipky orientácie, alebo ten, kto projektoval univerzitný kampus a označoval miestnosti, mal vlastný (a pre bežných smrteľníkov nepochopiteľný) druh logiky, pretože CIP-Pooly som síce našla, ale žiadny z nich nemal číslo PT 1.0.07.

14:03 – rezignujem a vraciam sa na svoju milovanú WiWi-Fakultät, aby som stihla aspoň Internationales Personalmanagement. O predmet je nečakaný záujem, sála plná, všetky miesta obsadené, tak si sadám na zem a natŕčam uši, či zachytím aspoň nejaké to slovo. A veru, zachytávam, a nie len jedno, ale dokonca aj celé vety. Prednášajúci je sympatický postarší pán, ktorí nás oslovuje „meine Damen und Herren“ a hovorí ZROZUMITEĽNOU nemčinou. Nadšene si zapisujem povinnú literatúru a pár poučiek. S ešte väčším nadšením zisťujem, že obsah predmetu je oveľa zaujímavejší, než jeho názov. Vyučujúci ma dokonca potešil faktom, že skúška je písomná a nevyžadujú sa žiadne priebežné testy ani seminárne práce. Moje nadšenie opadáva pri zistení, že termín skúšky je len jeden a to kedysi v apríli, teda v dobe, kedy ja už dávno musím byť v Brne a pripravovať sa na štátnice a že pre zahraničných študentov žiadna výnimka v podobe predtermínu nebude. Na nálade mi nepridá ani dodatok, že AK to istý Herr Dowling dovolí, tak MOŽNO dostaneme individuálny termín skúšky. Samozrejme, že bude ústna.

18:00 – miestnosť H22, prednáška z marketingu. Tri aktívne študentky, zrejme doktorandky, predávajú skriptá po 3 Eurá. Akýsi vnútorný hlas mi našepkáva, aby som si ich nekupovala a počkala si na prednášku. Že o čom to bude. Slečny odchádzajú a môj pohľad sa upiera na vyučujúceho s ulízanými vlasmi a výzorom, aký mávajú takí tí slizkí a úchylní zločinci v detektívnych seriáloch. Monotónnym hlasom vysvetľuje, o čom je vlastne marketing a moje oči sa začínajú zatvárať. Sledujem ostatných študentov. Väčšinu prednáška nadchýna asi rovnako ako mňa.

18:30 – s ďalšími troma ľuďmi opúšťame prednáškovú sálu (stavím sa, že časom si z nás zobrali príklad aj ostatní) a odchádzame venovať svoj drahocenný čas niečomu lepšiemu a prínosnejšiemu než je sedenie s neprítomným pohľadom. Aj keď uznávam, že je to dobrý tréning a zíde sa mi to, keď raz budem mať všetkého po krk, začnem predstierať duševnú chorobu a nechám sa zavrieť niekam, kde odo mňa nikto nič nebude chcieť.

 

Takže, týmto ďakujem za existenciu Ekonomicko-správnej fakulty a vôbec celej Masarykovej univerzity v Brne a za to, že je taká, aká je. Som fakt vďačná za to, že v mojej škole to nevyzerá ako v budove vlakového nádražia. Za to, že chodby nepripomínajú tie z hororových filmov. Za to, že záchody spĺňajú určité štandardy.. Za to, že máme všade rozcestníky a nie je problém nájsť žiadnu učebňu. Za to, že učebne sú číslované LOGICKY. Za to, že máme študijný katalóg a že ho máme ešte pred tým, než začne výuka. Za to, že na semináre sa môžem prihlásiť cez internet. Za to, že o ktoromkoľvek predmete si môžem dopredu zistiť, kto ho učí, o čom ten predmet je, aká je úspešnosť, že môžem vidieť štatistiku známok. Za to, že máme viac termínov skúšok a že si môžem vybrať ten, ktorý sa mi najviac hodí. ĎAKUJEM.