Navona

  Neznášam ich. Takých tých chlapov, ktorí prídu sami do klubu, vyhliadnu si neznámu holku, ktorá sa im páči – napríklad vás. A v presvedčení, že je to vzájomné, sa na vás na celý večer nalepia. Aj napriek vášmu očividnému nezáujmu o nadväzovanie kontaktov. Najprv vám vykladajú, aká ste krásne, ako výborne tancujete. Potom vám kúpia drink, veď keď budete pripité, pôjde to ľahšie. Nechcete? Nevadí, skúsia to parkete. Tancujú tak centimeter od vás a čím zúfalejšie sa im snažíte uniknúť, tým viac sa na vás lepia. Popri tom vám nezabudnú aspoň päťkrát zopakovať, aké ste krásne, a vplyvom alkoholu (alebo miernej mentálnej retardácie?) sú presvedčení, že si to isté myslíte o nich (mimochodom, miera ich presvedčenia o tom, že sú príťažliví, je nepriamo úmerná ich skutočnej príťažlivosti). To, že sa pred nimi snažíte utiecť, považujú za súčasť flirtovania. Odstrkovanie ich rúk zo všetkých častí vášho tela je určite len naoko, v skutočnosti o nich stojíte a pripadajú vám úžasní. Odpovedáte na ich dotieravé otázky jedným slovom alebo radšej vôbec? To sa istotne len hanbíte. Zúfalo utečiete na WC a dúfate, že keď po 15 minútach vyjdete von, „borec“ už bude mať novú obeť. A hádajte, kto čaká pred dámskymi záchodmi len a len na vás?  Na konci vám nezabudnú poďakovať za krásny večer, sú nadšení, ako skvele ste si spolu pokecali a zabávali sa, a tí drzejší si od vás vypýtajú telefónne číslo, veď „mohli by sme si zavolať a stretnúť sa“... Nedáte im ho? „Tak si aspoň dáme pusu na rozlúčku, nie?“  Ani to? Tak potom by vás mohli odprevadiť domov...

  Neviem, či trpím nedostatkom sebavedomia a odvahy, alebo som príliš asociálna a nekomunikatívna, ale otravovať neznámych ľudí, ktorí očividne nestoja o moju pozornosť, to by som asi nedokázala. Rozmýšľam, či im to nie je ani trochu trápne...