Navona

Vkradla sa do môjho života nenápadne a odvtedy mi ho strpčuje, ako sa dá. Má na to metódy nie príliš originálne, ale zato účinné. Nedá mi pokoj ani na chvíľu, len čo sa pohnem z domu, mám ju v pätách. Daždivé počasie ju na chvíľu odradilo, ale len čo prestalo pršať, už zase ma prenasleduje. Všade. Na každom kroku. Začala, keď som mala dvanásť rokov. Pamätám si, boli sme na lúke za dedinou. A všetci sa na mňa súcitne dívali a pýtali sa: "Moooja, ty si chorá?"  "Áno, chorá," odpovedala som a zúrivo hľadala vo vreckách vreckovku, ktorá by bola premočená menej než tie ostatné. Tešila som sa, že za týždeň bude po chorobe a ja budem môcť behať von akoby nič. Mýlila som sa. To mi povedala až doktorka. Že to nebola chrípka, ale alergia. Pre istotu na všetky druhy tráv. A ako bonus na raž. A aby sme toho málo nemali, tak aj na púpavu. A odvtedy je so mnou všade. Nemôžem vyjsť von od mája do polovice júla. Nepomáhali injekcie, ktoré do mňa 2 roky pchali, nepomáhali kvapky, čo som si mala každé ráno kvapkať pod jazyk, nepomohli homeopatiká. Tá mrcha je odolná a núti ma sedieť doma, zatiaľ čo ostatní si ležia na deke v parku. Neznášam ju.