Navona

Nie som nijaká citlivka. Dojímavé rozlúčky je pojem pre mňa neznámy. Zbaliť si veci, presunúť sa o tristo kilometrov ďalej a nechať doterajší život bezstarostne za sebou, to nebol pre mňa nikdy problém. Málokedy sa pre niečo trápim a keď už, tak len vo svojom vnútri a nemám potrebu to s niekým konzultovať. Smútok radšej zapíjam a neroním zbytočne slzy, a keď už, tak aspoň v súkromí, keď ma nikto nevidí.

Aj teraz som si povedala – budem nad vecou. No a čo, že Erasmus končí, no a čo, že ľudia, ktorých som mala rada, odchádzajú preč a už ich nikdy neuvidím. Veď taký je život. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, netreba sa zbytočne viazať. Takto nejako som uvažovala a prikazovala som sama sebe netrápiť sa tým. Lenže smútok je sviňa, posledný týždeň sa na mňa nalepil a nie a nie sa ho zbaviť a mne neostávalo nič iné, len urobiť ústupok a istú mieru smútku si povoliť. V súkromí, samozrejme. Pri rozlúčkach som usilovne zadržiavala slzy a tešila sa na teplo internátnej izby, kde sa schuti a dosýta vyplačem, aby som sa ďalší deň mohla znova tváriť, že je všetko OK.

Tak ani neviem, kde sa to vo mne nazbieralo, ale včera som to nevydržala a navzdory všetkým svojím zásadám o silnej a vyrovnanej osobnosti som sa nehanebne rozplakala. Ako malé decko. Všetci sa divili, čo to so mnou je a ja asi najviac. Snažila som sa to zvaliť na všetky možné faktory od PMS až po nadmerné množstvo vody v organizme a potreby zbaviť sa produkciou sĺz (čo človek nevymyslí, len aby si nemusel priznať vlastnú slabosť, že?), ale potom som usúdila, že sebaklamu a vsugerovávania bolo už dosť a že navzdory všetkému, v čo som verila, musím o sebe s nechuťou vyhlásiť, že som proste citlivka (fuj, je mi zo seba zle!). Hodinka plaču včera, ďalšia hodinka dnes ráno a nemôžem tvrdiť, že by som sa cítila lepšie... a čím prázdnejšia je moja izba a čím viac vecí ukladám do kufra, tým horšie mi je. Čo dokáže taký Erasmus spraviť s človekom... a teraz ma ospravedlňte, idem sa vyplakať...